pondelok 1. októbra 2018

Nerozprávaš, zomrieš : Celeste Ng - Vše, co jsme si nikdy neřekli

Anotácia : Lydia je mrtvá. To ale zatím nevědí... Šestnáctiletá Lydia
(prostřední a nejoblíbenější ze tří dětí) se musí vyrovnávat s tlakem rodičů, kteří si chtějí splnit vlastní nenaplněné sny a touhy o společenské kariéře. Její otec pochází z uzavřené komunity první americké generace čínských přistěhovalců, matka je obyčejná americká žena, které se nepodařilo stát se lékařkou. Když je jednoho dne Lydia nalezena utonulá uprostřed jezera, nikdo nedokáže pochopit, jak a proč se to stalo. Začíná vyšetřování, ve kterém si paradoxně nejvíce zdravého rozumu zachovává nejmladší z dětí – dcera Hannah…

Vydavateľstvo : Odeon, 2016
Počet strán : 272
Žáner : Román/Spoločenský
Prvotina pôvodom americko-čínskej autorky v sebe tematicky konfrontuje závažné problémy society na pozadí naratívu života jednej rodiny. Na koľko má toto dielo i vyšší presah a ako dobre sa autorka popasovala s tvorbou spoločenského románu, o tom nižšie.

Pozitíva :

- reflektovanie spoločenského problému :
druhý významový plán je tu jasný, viac ako motív samovraždy autorka konfrontuje v diele témy rasovej intolerancie v dobovej Amerike 50.- 70. rokov, hľadania sebaidentity, vyrovnávania sa s vlastnými pocitmi hnevu, sklamania či nenaplnených ambícií a problému kompenzácie vlastných túžob na svojom dieťati, nízkeho sebavedomia, neakceptovania od okolia či hľadania porozumenia v disfunkčnej rodine. Na tieto motívy je poukazované autorku realisticky, spracované sú relatívne vierohodne, postavy na základe vzájomných interakcíí prejdú istým, aspoň minimálne viditeľným charakterovým vývinom, i keď vzhľadom na rozsah dielam značne urýchleným.

- naratív : štylisticky prepracovaný, značne poetický, umelecky a reflexívne poňatý text, plný personifikačných asociácií, častých obšírnych súvetí s dlhými prívlastkami, prirovnaniami či bohatou metaforikou.
autorka Celeste Ng
- spracovanie rasovej tematiky + odkaz na Faulknera : ako už bolo spomenuté, autorka znázorňuje práve pocity rasovej menšiny v búrlivých 70. rokoch, ich nedostatočné pochopenie zo strany spoločnosti či problémy, ktoré vzišli, z dnes už absolútne banálneho, rasovo zmiešaného manželstva. Zmienka na Faulknerovo dielo Křik a vřava potom jasne odkazuje i na celkové pochopenie pointy samotného románu autorky - ako u Faulknera príbeh reflektuje morálny/mravný úpadok jednej, navonok klasickej, rodiny.

Negatíva :

- časové roviny/pátos(floskuly) : rušivým prvkom sa stáva autorkino neustále striedanie časových rovín ako i samotnej kompozície - od klasickej k retrospektívnej a späť, čo v nijak graficky nečlenenom jednoliatom texte pôsobí zmätočne, v texte sa potenciálny čitateľ môže strácať, nakoľko niekedy sa čas, v ktorom sa dej odohráva strieda i po odsekoch, čo sa môže naozaj zdať chaotické či neprehľadné, čo ešte umocní všadeprítomný pátos a prázdne melodramatické frázy, čo, prevažne v závere, začne inklinovať i k citovému vydieraniu čitateľa, prevažne monologickými vetami s pevne ustálenými spojeniami ako : nikdy nebudem, už nikdy nezažije, nikto ma nemiluje, nikto ma nechápe, nikto mi nerozumie...Text ako taký zbytočným pátosom a štylizáciou viac trpí, ako mu prospieva, určité pasáže pôsobia priveľmi melodramaticky,  iné zase až prehnane existencionálne či nihilisticky, v objektívnom pohľade by textu oveľa viac prospel jednoduchší štýl narácie, možno až určitý strohý, hemingwayovský, ktorý by dokázal pôsobiť emocionálne i bez potreby lacno vyvíjať nátlak na čitateľa.

- postavy : problém Ngovej postáv spočíva v ich charakterovej nestálosti, skratovému správaniu a autorkinému fatalistickému pohľadu na ne. Často teda jednajú tak, aby akoby plánovane zapadli do rámcového plánu autorky, ich správanie pôsobí explicitne nalinkovane, predpripravene v zhode s fabulou príbehu, ich charaktery síce prejdú istým vývinom, no ako bolo spomenuté, pre krátkosť textu akoby žiadnym skutočným neprešli, ich vývin je urýchlený, mierne nelogický alebo až zbytočne pesimistický či existencionálny, kedy sa každá postava sama pokladá za ukrivdeného titána.

- samovražda : ako čitateľ mám problém i s motívom samovraždy či bolesti, ktorá stmelí celú rodinu a vyrieši, naozaj nelogicky, jej predchádzajúce problémy, nakoľko napr. samotný motív samovraždy nie je v celej dĺžke textu odsúdený ako zavrhnutiahodný čin - síce tu autorka mŕtvu neglorifikuje a nestavia na piedestál ako obetného baránka zlej spoločnosti, ako tomu bolo napr. v diele 13 dôvodov prečo - no ani ju morálne neodsúdi ako zbytočnú či nič neriešiacu, teda celkový skutok autorka počas celej knihy popisuje ako čin, ku ktorému sa nezvratne schyľovalo niekoľko rokov a ktorý bol logický a stal sa nevyhnutným zlomom na výstrahu, čo rozhodne nie je v poriadku. Autorka akoby sa od rozhodnutia hl. postavy dištancovala, bola len bezmocný pozorovateľ aktu bez možnosti zakročiť, čím sa v podst. alibisticky stavia do role autorky, ktorá nevie, na akú stranu sa v príbehu postaviť.

Kniha Vše co jsme si nikdy neřekli je krutou sondou do naturalistického prostredia jednej americkej rodiny na sklonku 70. rokov, ktorá i napriek štylistickej pestrosti a spracovaní háklivých tém i z prostredia dnešnej society, neprináša na poli sociálnej/spoločenskej prózy nové prvky, skôr recykluje staré, už dobre poznané a funkčné motívy problémov v rodine, absencie komunikácie či spáchania fatálneho činu a nevypovedaných skutočností i vyrovnávania sa s psychickou bolesťou, no mediálny rozruch, ktorý v dobe vydania rozpútala, bol zase raz mierne prehnaný.

Záverečné hodnotenie : 3,8/5 *
Za poskytnutie knihy veľmi pekne ďakujem internetovému portálu                                                                 megaknihy.cz!

- ako negatívum neuvádzam zakomponovanie rasovej tematiky, aj keď vo svojej podstate je absolútne zbytočné, text by aj bez neho bolo možné viesť tak, ako ho autorka viedla, rasové problémy v príbehy nezohrávajú tak markantný problém, ktorý by sa týkal celej rodiny, práve naopak, iba jej člena, samotného otca, Číňana. Po dočítaní sa osobne nemôžem zbaviť pocitu, že autorka kvôli vlastným aziatským koreňom tento motív využila ako vlastné pokánie na základe vlastných rasistických skúseností na svoju osobu, no v diele by vôbec obsiahnutý byť nemusel a naratív by sa nijak nezmenil ani nestratil pôvodný zámer.
Zdieľaj na :    Facebook Twitter Google+

0 komentárov:

Zverejnenie komentára